Blockchain

Nevýhody demokracie a ich dopad na riadenie blockchainu

Komunity sústredené okolo kryptomien Bitcoin a Ethereum už celé roky diskutujú o rozhodnutiach v rámci riadenia digitálnych aktív, ktoré viedli k vzniku sekundárnych kryptomien ako Bitcoin Cash v rámci procesu oddelenia od pôvodnej meny známeho ako „fork“. V poslednej dobe sa však na scéne objavujú projekty, ktoré sprostredkujú zdokonaľovanie podkladových protokolov pomocou takzvaného spoločného vládnutia („on-chain governance“). Zároveň sa však naskytá otázka, či je takýto spôsob spravovania budúceho vývoja blockchainu tou správnou alternatívou.

Spoločné vládnutie v prípade blockchainu predstavuje systém rozhodovania o zmenách verejných blockchainových protokolov pomocou formalizovaných mechanizmov riadenia, ktoré sú zakódované priamo v blockchaine. Doteraz sa totiž zásadné zmeny podkladových protokolov vykonávali výlučne na základe neformálnych diskusií v offline prostredí. Medzi najvýznamnejšie príklady protokolov so spoločným vládnutím patria Tezos, EOS a Decred.

Zatiaľ čo tieto projekty nepochybne majú istú hodnotu, je veľmi pravdepodobné, že snaha o integráciu protokolov so spoločným vládnutím je vo veľkej miere výsledkom intuície nadobudnutej v rámci prostredí, akými sú národné štáty a súkromné spoločnosti, ktoré sa však zásadne líšia od kryptografických sietí.

Základné presvedčenie takýchto projektov spočíva v tom, že príliš často sa stretávame s rezignáciou a v nedostatočnej miere uplatňujeme efektívnu komunikáciu na skutočné riešenie problémov. Z tohto dôvodu potrebujeme vytvoriť lepšie komunikačné mechanizmy prostredníctvom formálneho spoločného riadenia blockchainu.

V prvom rade je však potrebné porozumieť tomu, čo máme na mysli pod pojmami rezignácia a komunikácia. Keď sú členovia akejkoľvek organizácie nespokojní s jej riadením – či už ide o národ, firmu alebo kryptografickú sieť – môžu reagovať dvoma diametrálne odlišnými spôsobmi.

Buď rezignujú a vystúpia z danej organizácie, alebo vyvinú snahu s cieľom zlepšiť riadenie organizácie prostredníctvom vhodnej komunikácie.

Občania štátu môžu reagovať na politické utláčanie tým, že z krajiny jednoducho emigrujú (rezignácia), alebo sa naopak rozhodnú hromadne protestovať (komunikácia). Zamestnanci sa môžu odhodlať na podanie výpovede z nevyhovujúcej pracovnej pozície (rezignácia), alebo sa obrátiť na vedenie podniku a zlepšiť aktuálnu situáciu (komunikácia). Nespokojní zákazníci sa môžu rozhodnúť pre nákup v inej predajni (rezignácia), alebo môžu požiadať o stretnutie s vedúcim obchodu (komunikácia).

Čo sa týka kryptografických sietí, užívatelia sa môžu pokúsiť zmeniť spôsob fungovania podkladového protokolu prostredníctvom mechanizmov riadenia (komunikácia), alebo sa môžu rozhodnúť vystúpiť z tohto sektora (rezignácia), prípadne sa pokúsiť o takzvaný „fork“, teda vznik novej kryptomeny s inými charakteristikami.

Spôsoby riadenia

Relatívne výhody a nevýhody komunikácie či rezignácie závisia od nákladov spojených so samotným vystúpením z danej inštitúcie.

Je napríklad veľmi dôležité, aby krajiny fungovali v súlade s princípmi demokracie a poskytovali svojim občanom možnosť formálne vyjadrovať svoje názory prostredníctvom mechanizmov spoločného vládnutia (komunikácia). Náklady na zmenu občianstva (rezignáciu) sú totiž veľmi vysoké.

Uprednostňovanie komunikácie pred rezignáciou má však jednu nevýhodu. Tou je skutočnosť, že demokratický spôsob vládnutia má tendenciu byť relatívne neefektívny v porovnaní s technokratickými formami vlády – technokracia je druhom vlády, v ktorej vládnu technickí špecialisti a vedci. Demokracia totiž funguje v centre ľudskej spoločnosti, nie na jej okraji. Takýmto spôsobom pracuje na zachovávaní mieru a zabezpečovaní ekonomickej prosperity. Nedá sa však poprieť, že demokracia funguje lepšie ako ktorýkoľvek predchádzajúci systém riadenia.

Súkromné spoločnosti sú omnoho technokratickejšie ako národné štáty. Obvykle je to relatívne malá skupina zložená z vrcholového manažmentu a veľkých akcionárov, ktorá efektívne kontroluje celú inštitúciu. To týmto hráčom umožňuje efektívnejší prístup k riadeniu spoločnosti, ale zároveň musia čeliť prípadnej nespokojnosti zainteresovaných strán – či už sa jedná o akcionárov, zamestnancov alebo zákazníkov.

Toto však nie je kritickým problémom, pretože v porovnaní so zmenou občianstva je oveľa jednoduchšie zmeniť svoje zamestnanie alebo jednoducho predať akcie konkrétnej spoločnosti. To znamená, že náklady na opustenie sú nižšie, takže je menej pravdepodobné, že sa „vzbúri“. Ak sa Vám nepáčia rozhodnutia kľúčových predstaviteľov spoločnosti Apple, máte možnosť podať výpoveď z tejto firmy, prípadne nepredať akcie, ktoré v rámci nej vlastníte.

Na jednom konci tohto spektra sa nachádza open-source softvér s verejne dostupným podkladovým zdrojovým kódom. Riadenie open-source softvéru má tendenciu byť vysoko technokratické, pričom kontrola nad konkrétnym projektom spočíva v rukách relatívne malej skupiny zainteresovaných strán. Širšia komunita účastníkov má preto iba veľmi malý dopad na smerovanie projektu. Dokonca ani pomerne veľkí držitelia Bitcoinov a mineri nemajú takmer žiadny vplyv na budúci vývoj protokolov tejto kryptomeny.

Ak sa však technokratickí vládcovia vyberú smerom, ktorý sa Vám nepáči, môžete sa omnoho jednoduchšie „vzbúriť“ jednoducho tým, že sa rozhodnete vykonať už spomenutý fork. Zamestnanci a akcionári spoločnosti Facebook síce môžu podať výpoveď a prerušiť kontakt s týmto gigantom, ale nemôžu si so sebou vziať databázu platformy. Čo sa týka open-source softvéru a blockchainu, táto možnosť je dostupnou voľbou.

Jedná sa tak o presný opak demokratických národných štátov. Náklady na vystúpenie zo systému sú nízke a efektívnosť technokratického systému je možné dosiahnuť bez hrozby revolúcie. No technokratické riadenie môže byť zároveň neisté a nepredvídateľné, čo sa často vníma ako symbol nízkej efektivity. Opak je však pravdou a táto neistota je nevyhnutnou podmienkou pre nové príležitosti na trhu.

Mierumilovná revolúcia

Open-source softvér je zdrojom mimoriadneho počtu inovácií práve v dôsledku istej úrovne neistoty ohľadom budúceho vývoja a laxného systému riadenia. Veľmi často čelí zásadným „revolúciám“, no tieto udalosti sa ani zďaleka nepodobajú revolúciám v skutočnom zmysle slova, pretože informácie sú takzvaným nesúťažným tovarom. Revolucionári tak môžu opustiť jeden systém a okamžite si pomocou forku vytvoriť ďalší, o ktorom sa domnievajú, že by mal existovať.

Keď sa teda vrátime k úvahe o riadení blockchainu, musíme si položiť otázku, či je zdokonaľovanie podkladových protokolov na základe spoločného vládnutia skutočne tou správnou alternatívou. Blockchain by totiž takýmto spôsobom začal pripomínať národné štáty a disponoval by neefektívnosťou, ktorá je s nimi spojená.

Aj výstup (rezignácia) z kryptografických sietí so sebou nepochybne obnáša isté náklady. Vykonať fork na blockchaine je síce omnoho jednoduchšie ako realizovať fork národného štátu, ale aj napriek tomu si vyžaduje dostatočnú angažovanosť zo strany užívateľov, minerov a ďalších nástrojov v podobe elektronických peňaženiek, kryptobúrz a tak ďalej.

Nedá sa však poprieť, že blockchain a s ním spojené technológie zahŕňajú pomerne nízke výstupné náklady a vykonávanie forkov je skôr základnou vlastnosťou ako neželanou chybou. Projekty so silnými technokratickými vodcami sú zodpovedné za vytváranie silného a konkurencieschopného ekosystému. Zatiaľ čo jednotlivé projekty môžu zlyhať, je veľmi pravdepodobné, že v rámci viacerých forkov sa nájde niekoľko aktérov, ktorí skutočne posunú hranice technológie vpred.

Vývoj blockchainu bez princípu spoločného vládnutia (teda „off-chain governance“) sa síce môže zdať nepredvídateľným, ale práve z tohto dôvodu môže zabezpečiť plodnejšiu pôdu pre budúce inovácie.